Prepelica japonská Coturnix japonica

Temminck et Schlegel, 1849

Dospelý samec prep. japonskej Foto: © Z. Figura

Prepelica japonská a prepelica poľná sú jedinými pravými sťahovavými druhmi medzi kurotvarými. Pôvodne ich považovali za jeden druh a niektorí ornitológovia ich stále za jeden superdruh považujú a odlišujú ich len ako ázijskú a európsku sťahovavú prepelicu. Majú takmer identické operenie, veľkosť, kloakálnu žľazu, migračné zvyky, variabilitu a biológiu. Ich hlasové prejavy sú však odlišné. Spolu s ďalšími siedmimi druhmi tvoria rod stredne veľkých a malých prepelíc, ktoré nemajú ostrohy na behákoch, majú krátke nenápadné chvosty, útly zobák a dlhé ručné letky. Prepelica japonská vďaka niekoľko storočí trvajúcemu chovu a selekcii prešla procesom domestikácie a zaradila sa tým medzi domácu hydinu. Pôvodná forma sa stále vyskytuje vo východnej Ázii. Je to nepolapiteľný, dobre maskovaný a neustále v tráve schovaný vták. Zazrieť sa dá v prírode väčšinou len vtedy, keď v skupinách prelieta miestne prekážky alebo pri sťahovaní. Najskôr je možné počuť samca v toku, inak je jej hlas tichý a tiež nenápadný. Svoje druhové meno pravdepodobne dostala podľa krajiny, ktorej chovatelia ju predstavili svetu.

Dospelý pár prepelice japonskej Foto: © Zdenko Figura

Obidve pohlavia merajú okolo 18 cm. Samica je o čosi väčšia, váži priemerne 115 gramov. Samec váži okolo 90 gramov. Ich nevýrazný, nadchvostovými krovkami zakrytý chvost meria do 5 cm. Významnejší rozmer má krídlo, ktoré vďaka dlhším ručným letkám presahuje 10 - 11 cm. Sfarbenie je takmer rovnaké ako pri prepelici poľnej a je vyslovene ochranné hnedostrakaté, keďže ako ochranu pred nebezpečenstvom využívajú ukrývanie sa v tráve. Kohút je prevažne hnedý, strakatý rôznymi odtieňmi. Tvár je červenohnedá obkreslená krémovým pásom od zobáka smerom ponad oko a ušnicu na zadný krk. Potom od nozdier popod oko a pod ušnicu, tento biely pás sa niekedy spája s celou bielou bradou, väčšinou prekreslenou tmavohnedým priečnym pásom.

Dospelý samec Foto: © Zdenko Figura

Tento vzor však môže byť veľmi matný alebo takmer nebadateľný. Koruna je tmavohnedo strakatá, väčšinou stredom prekreslená úzkym svetlejším pásom. Dolné partie sú krémovohnedé. Perie okolo pŕs je mahagónové s hrubšími krémovými kostrnkovými pásikmi. Horné partie má tmavohnedé, prekreslené riedkym svetlejším vlnkovaním a čiernohnedými škvrnami. Perie má krémovobiele kostrnkové pásiky.

Dospelá samica Foto: © Zdenko Figura

Sliepka je podobná kohútovi, ale je matnejšia. Nemá taký výrazný vzor na tvári a má strakatejšie prsia. Obidve pohlavia majú červenohnedú alebo žltkastohnedú dúhovku oka, sivohnedý zobák, telovorohovinové až žltohnedé nohy. Mláďa je podobné sliepke, ale bez vzoru na tvári a so škvrnami na celom tele. Vzhľadom na rovnomerné rozmiestnenie farebných variácií po celom areáli výskytu sa nerozoznávajú žiadne poddruhy a je teda považovaná za monotypickú.

Inak sfarbený samec Foto: © Z. Figura

Variácie zahŕňajú zmeny odtieňa celkového sfarbenia od žltohnedej po červenohnedú a malé rozdiely vo vzore alebo jeho rozsahu na tele.
Vyskytuje sa vo východnej časti Ruska cez Mongolsko a severnú Čínu až na Kórejský polostrov a Japonské ostrovy. Na ostrovoch niektoré populácie aj zimujú. Ostatné sa sťahujú do severovýchodnej Indie, Bhutánu, Mjanmarska, južnej Číny, Vietnamu, Laosu, Thajska a Kambodže. Umelo vysadená bola v Taliansku, na Havajských ostrovoch a Réunione.
Obľubuje hlavne trávnaté oblasti, ako sú rovinaté stepi, lúky, suché stráne kopcov a náhorné plošiny, okraje riek a iné, hlavne suché oblasti s aspoň minimálnym výskytom rastlinného porastu, prípadne malých krov a dokáže sa prispôsobiť aj poľnohospodárskej krajine. V chladných oblastiach na severe vystupuje väčšinou len do výšky okolo 500 - 1000 m n. m., ale v zimoviskách to bude zrejme oveľa viac.

Maskovacie sfarbenie prepelíc Foto: © Zdenko Figura

Zdržuje sa hlavne v malých (rodinných) skupinách. Rýchlo sa pohybuje pomedzi vegetáciu a neustále sa prikŕča a akoby zakráda. Ak potrebuje prekonať väčšiu prekážku alebo pri vyplašení vylieta prudko a s typickým zvukom krídel. Biológia rozmnožovania vo voľnej prírode sa dá porovnať s ostatnými prepelicami. Samec obhajuje vymedzené teritórium, hniezdo zvyčajne robí samica. Pri väčšej hustote alebo nevyváženom pomere pohlaví sa môže správať polygamne alebo promiskuitne. Podľa štúdií v zajatí používa samec až sedem druhov toku a volaní. Tri z týchto volaní používa aj samica. Ostatné hlasové prejavy sú vzhľadom na ich malú veľkosť slabé a nevýrazné.

Jedna z fáz toku prepelíc Foto: © Zdenko Figura

Majú osvojený aj tok s potravou, keď samec drží v zobáku červa alebo iný druh obľúbenej potravy a vydáva mäkký krákoravý zvuk. Samica pristupuje k samcovi a odoberá si potravu. Samec sa potom snaží so samicou spáriť. Zaujímavé je, že nie je celkom objasnené, akú rolu hrá pri párení a oplodňovaní vajec penový výlučok proktodeálnej žľazy, ktorou sa vyznačujú obidva tieto druhy rodu Coturnix. Je vypracovaných a skúmaných viac hypotéz, ktoré napríklad predpokladajú využitie tohto výlučku na lepšie oplodnenie počas intenzívnej znášky vajec, na lepšie zabezpečenie distribúcie spermií alebo na zníženie vnímavosti samice na ďalšieho samca. Sezóna hniezdenia a veľkosť znášky sa menia podľa zemepisnej šírky a nadmorskej výšky. Začiatok znášky sa väčšinou spája s neskorým aprílom a hniezdenie pokračuje až do augusta, niekde je to však obdobie od neskorého mája do augusta až septembra.

Vajce Foto: © Zdenko Figura	Variabilita vo sfarbení vajec Foto: © Zdenko Figura

Veľkosť znášky sa mení od 5 až 8 vajec po 7 až 14 kusov. Vajcia znáša denne, vážia okolo 8 gramov a sú bledo olivovohnedé až krémovohnedé s tmavším až čiernohnedým bodkovaním alebo majú nepravidelné škvrny rôznej intenzity a rozsahu. Sedí na nich iba samica 17 až 20 dní. Predpokladá sa, že kuriatka pohlavne dospievajú a sú schopné sa páriť vo veku šesť týždňov a viac. Živí sa rôznymi druhmi semien a inými časťami rastlín. V období rozmnožovania loví rôzne druhy hmyzu, jeho larvy, červy a iné malé bezstavovce. Na konci leta sa rodinné skupinky zhlukujú a nenápadne sa sťahujú na juh. Migračný rozsah je 400 - 1000 kilometrov.
Prepelica japonská sa chová ako zdomácnená forma v Japonsku už od 12. storočia. Bola zobrazovaná v starých chrámoch ako symbol pokoja a blahobytu. Existujú 700 rokov staré rukopisy so záznamami o ich cieľavedomom chove. Vo východnej Ázii má teda jej chov dlhú tradíciu. Najprv bola chovaná ako spevavý a okrasný vták. Predtým bola zrejme využívaná ako poľovný druh. Z divej sťahovavej prepelice vznikla vďaka mnoho storočí trvajúcemu šľachteniu (hlavne v Číne a Japonsku) domestikovaná prepelica.

Znáška domácich prepelíc je naozaj prekvapujúca Foto: © Zdenko Figura

Prvé prepelice boli šľachtené na produkciu vajec, aj keď na začiatku sa im venovali viac len chovatelia exotov a bažantov. Toto nosivé plemeno, ktoré sa najviac ponáša na divú formu, sa stalo veľmi obľúbeným práve vďaka vysokej znáške. Vajcia majú 8 - 10 gramov ako pri divej forme, ale ich počet od jednej nosnice je 280 - 300 kusov za rok. Majú odlišné výživové vlastnosti ako slepačie vajcia. Obsahujú viac minerálov, stopových prvkov a niektoré špecificky účinné látky. Používajú sa hlavne ako hodnotný výživový doplnok, ale pripisujú sa im aj liečivé účinky a priaznivý vplyv na imunitný systém.

Očistené prepelice pripravené na úpravu Foto: © Zdenko Figura

Potom prišla na rad mäsová línia. Ich hmotnosť je asi dvojnásobná a aj vajce má až 12 gramov. Navyše znáška je porovnateľná s nosivou líniou. Vyšľachtené sú aj farebné plemená na okrasné účely: biela albín, smokingová, žltá, zlatá, mahagónová, krémová, strieborná, škoricová a strakatá. V súčasnej dobe sú prepelice japonské úplne domestikované a ich domestikácia spôsobila, že sa zo všetkých druhov hydiny najviac vzdialili svojim divým predkom, hlavne po biologickej stránke. Z týchto dôvodov je ich chov odlišný od nedomestikovaných druhov prepelíc. Je popísaných viac metód chovu. Všeobecne sa v nich využíva ich "malý" a rýchly spôsob života. A síce: malé nároky na priestor, rýchle dosiahnutie pohlavnej dospelosti a nástup znášky, rýchla frekvencia znášania, čo spolu zaručuje aj rýchlu reprodukciu chovu. No a po ukončení znášky idú na jatočné využitie. Prepelice sa takto chovajú v malých priestoroch s kúrením a umelým osvetlením s celoročnou produkciou. Divé formy sa v chovoch pravdepodobne nevyskytujú.
Prepelica japonská bola donedávna klasifikovaná ako druh s najmenším rizikom ohrozenia. Presné stavy neboli skúmané, ale druh bol hlásený ako celkom bežný. V poslednom období však bol zaznamenaný pokles stavov. Spôsobili ho poľnohospodárske aktivity a lov. Preto bola v roku 2010 preradená do kategórie takmer ohrozená (NT).

Čerstvo vyliahnuté mláďatá Foto: © Zdenko Figura	Jednodňové mláďa Foto: © Zdenko Figura	Päťdňové mláďa Foto: © Zdenko Figura	Dvojtýždňové mláďatá Foto: © Zdenko Figura
Trojtýždňové prepelice Foto: © Zdenko Figura	Šesťtýždňové prepelice Foto: © Zdenko Figura	Volajúce mláďa Foto: © Zdenko Figura	Dospelý samec Foto: © Zdenko Figura
Škoricové prepelice japonské Foto: © Zdenko Figura	Škoricová samica Foto: © Zdenko Figura	Iná škoricová samica Foto: © Zdenko Figura	Portrét škoricovaj samice Foto: © Zdenko Figura