|
l) uškáne (bažanty ušaté)
1 rod, 3 druhy Napriek
tomu, že sa veľmi odlišujú od ostatných bažantov, zaraďujú ich
medzi pravé bažanty. Rod: Crossoptilon Hodgson, 1838 Tento rod tvoria aspoň tri druhy veľkých vtákov, dosť odlišných od ostatných bažantov. Sú monogamné, monomorfné (nevýrazná pohlavná dvojtvárnosť) a majú kratšie nohy. Sú nazvané podľa predĺženého peria nad ušnicou, ktoré vytvára dojem uší. Chvost (20 až 24 pier) je zaujímavý tým, že perie nemá súvislú zástavicu a pri koncoch je rozstrapkané. Stredný pár najvýraznejšie a je aj najviac zakrivený. Aj ostatné operenie tela, okrem letiek, má voľnú zástavicu a budí tak dojem srsti aj tým, že nemá lesk. Zaujímavé je aj to, že ich perie nemá maskovacie sfarbenie. To je dosť zvláštne pri vtákoch, ktoré hniezdia na zemi. V toku nevíria krídlami ako väčšina bažantov. Dvíhajú hlavu kolmo nahor, obchádzajú sliepku so zveseným krídlom na strane sliepky a nakloneným chvostom na tú istú stranu. Často udržujú partnerstvo po celý život. Mimo obdobia rozmnožovania sa zdržujú v kŕdľoch. Počas neho si páry obsadzujú územie, ktoré nie je prísne vymedzené a kohúty medzi sebou nebojujú. Len mladé nespárované kohúty krátko spolu súperia. Avšak zadané sliepky často odháňajú zo svojho hniezdneho územia cudzie sliepky. Keď sliepky sedia na vajciach, kohúty z okolia chodia za potravou v skupinách. Potravu hľadajú hlavne na zemi. Majú silné zobáky, ktorými prekopávajú pôdu a vyberajú z nej korienky, hľuzy, tiež larvy hmyzu a červy. Ďalej zbierajú bobule stromov a krov, hlavne plody borievok, na jeseň aj žalude, potom časti rastlín a pri nedostatku potravy aj ihličie a mladú kôru ihličnanov. V blízkosti ľudských obydlí chodia zbierať na polia zrno. Príležitostne ulovia aj drobné stavovce. Za vodou chodia denne niekedy aj značné vzdialenosti. V zime zobú sneh. K ich prirodzeným nepriateľom patria psovité i mačkovité šelmy, tiež veľké dravé vtáky, vrátane výra veľkého. Poznámka: „Krásne
vtáčie perá po stáročia zdobili klobúky čínskych mandarínov.
Tvarom pripomínali krásne perá rajok alebo volaviek. Vtáčí
majitelia týchto krásnych pier neboli v Európe známi. Až oveľa
neskôr sa zistilo, že patria zvláštnym kurovitým vtákom – uškáňom. Roku 1869 chytil páter David v horách tri vtáky a poslal ich do Európy. Od tých čias sa však už z prírody do zajatia nedostal ani jediný živý exemplár. Prirodzene, že krížením medzi príbuznými jedincami sa neskoršie začala u bažantov prejavovať neplodnosť. Liahlo sa čoraz menej mláďat, staré vymierali, a uškáň hnedý (uškáň bielochrbtý) sa stával v zajatí vzácnym. Aj v prírode týchto vtákov rýchlo ubúdalo, a to nielen preto, že ich jednostaj prenasledovali pre krásne chvostové perá, ale aj preto, že v blízkosti Pekingu vo veľkom rúbali lesy, a bažant strácal životné prostredie, na iné miesta sa však nepresťahoval. Príbuzného uškáňa modrého vedci poznali už skôr. Aj chvostové perá uškáňa modrého tvorili ozdobu klobúkov čínskych mandarínov. Žiaľ, táto móda sa koncom 19. storočia ujala aj v Európe a v Amerike. Domorodci predtým lovili bažanty aj kvôli mäsu, a to lukmi a šípmi, a neskoršie aj puškami. Lepšie ako uškáň bielochrbtý bol na tom v prírode uškáň biely, ktorý nemá dlhé ušné pierka. Preto lepšie, lebo žije na území Tibetu, kde bol na mnohých miestach chránený ako posvätný vták. V zajatí patria tieto bažanty medzi najvzácnejšie vtáky vôbec. Ďalšie dva poddruhy, a to uškáňa bieleho jün-nanského a uškáňa bieleho kukunorského, doteraz v zajatí vôbec nechovali a poznáme ich iba z exemplárov v múzeách. Aj v prírode sú veľmi vzácne a dosiaľ v nej prežili iba preto, lebo obývajú veľmi odľahlé a ťažko prístupné končiny.“ Všetky druhy rodu Crossoptilon:
© Deno 2005 - 2012
|
