1. TABONOVITÉ	b) bažanty chocholaté	f) bažanty kurochvosté	i) bažanty pravé	4. PERLIČKOVITÉ
2. HOKOVITÉ	c) tragopany	g) uškáne	j) bažanty golierové	5. MORKOVITÉ
3. BAŽANTOVITÉ	d) monaly	h) bažant škvrnitý	k) bažanty pávie	6. TETROVOVITÉ
a) vrcháre	e) kury	ch) bažanty dlhochvosté	l) pávy	7. PREPELKOVITÉ

Prepelica čínska Coturnix chinensis

(Linnaeus, 1766)

Prepelica čínska patrí medzi najmenšie kurotvaré vtáky. Preto dostala v mnohých jazykoch mená odkazujúce práve na jej veľkosť - trpasličia, krpatá a podobne. V slovenčine dokonca môžeme nájsť synonymum jej rodového mena v tvare zdrobneniny "prepelička". Vďaka jej pomerne pestrému sfarbeniu ju nazývajú aj prepelica modroprsá alebo maľovaná. Meno kráľovská mohla dostať podľa legendy, v ktorej sa spomína, že si ju držali najvýznamnejší panovníci na zohrievanie rúk v zime.

Dospelý samec
prepelice čínskej
Foto: © Zdenko Figura

Pôvodne bola opísaná ako Tetrao chinensis a neskôr bola zaradená do rodu Excalfactoria spolu so svojou najbližšou príbuznou africkou prepelicou modrou (alebo Adansonovou) Excalfactoria adansonii (J. Verreaux et E. Verreaux, 1851). Potom ich preradili do rodu Coturnix a spojili do jedného rodu na základe teórie o tom, že africká Adansonova prepelica je poddruh ázijskej prepelice čínskej. V súčasnosti sa tieto dva druhy opisujú samostatne ako Synoicus chinensis a Synoicus adansonii a považujú sa skôr za superdruh.
Prepelica čínska tvorí desať poddruhov. Nominátny poddruh C. c. chinensis sa vyskytuje v Indii a na Srí Lanke, ďalej východne cez Indočínu do juhovýchodnej Číny a na Tchaj-wan, a južne na malajský polostrov. Ďalšie poddruhy sú rozšírené nasledovne: C. c. trinkutensis na ostrove Nicobar; C. c. palmeri na Sumatre a Jáve; C. c. lineata na Filipínach, Borneu a Sulawesi; C. c. lineatula na ostrovoch Timor, Lombok a Malé Sundy; C. c. novaeguineae v pohoriach Novej Guiney; C. c. papuensis na juhovýchode Novej Guiney; C. c. lepida na Bismarckovom súostroví; C. c. colletti na severe Západnej Austrálie a Severného teritória a C. c. victoriae vo východnej Austrálii. Bola introdukovaná na ostrovy Guam, Réunion a do juhovýchodnej Austrálie.

Dospelý samec
prepelice čínskej
Foto: © Zdenko Figura

Prepelica čínska meria dvanásť až pätnásť centimetrov a váži okolo tridsať až päťdesiat gramov. Dĺžka chvosta zriedka presahuje dva a pol centimetra a rozpätie krídel dvadsaťpäť centimetrov. V prírode sa dožíva údajne tri až šesť rokov. Obidve pohlavia majú čierny zobák a žltooranžové nohy. Samec aj samica sú na plášti hnedočierno strakatí so svetlejšími kostrnkovými pásikmi. Toto maskovacie sfarbenie začína na vrchu hlavy a siaha až po chvost, samec ho môže mať prekreslené sivohnedým nádychom. Samec má zvyšok hlavy, boky krku, hrvoľ až slabiny sivomodré. Dolné partie od hrude až po okolie kloaky a chvost sú červenohnedé. Krídla má sivohnedé s náznakom maskovacieho sfarbenia, prípadne tónované sivomodro a červenohnedo. Na brade a hrdle má typickú dvojfarebnú kresbu. Stredom dolnej čeľuste zvislo od zobáka sa tiahne čierny pásik a na konci brady sa rozširuje užším pásikom do strán v tvare kotvy.

Dospelá samica
prepelice čínskej
Foto: © Zdenko Figura

Niekedy je zvislý pásik na brade taký široký, že vytvára skôr čierny trojuholník ako kotvu. Po obidvoch stranách má hrubé, postupne sa rozširujúce biele lemovanie a na spodku kotvy má biele lemovanie tvar polmesiaca. Celá táto kresba má čierne užšie ohraničenie, ktoré môže mať od nozdier až pod oko naznačený ďalší biely pásik. Samica je na zvyšku tela prevažne hnedá a hnedožltá. Dolné partie od hrdla smerom po chvost majú tmavohnedé priečne pásikovanie. Niektoré poddruhy majú brucho a bradu svetlejšiu, takmer bielu, bez pásikovania. Od zobáka pod oko a od nozdier po oko sa tiahnu dva tmavšie pásiky, ktoré oddeľuje jeden svetlejší. Samica má dúhovku oka hnedú, samec červenú. Malé kuriatka sú bledo žltohnedé na dolných častiach tela a hrdzavo-tmavohnedé na horných so širokými černastými pásikmi.

Maskovacie sfarbenie
obidvoch pohlaví
na horných partiách
Foto: © Zdenko Figura

Postupom času sa sfarbením podobajú na samice s výraznejším maskovacím vzorom.
Prepelice čínske obývajú hlavne suché tropické a subtropické husté trávnaté oblasti s kríkmi, okraje močiarov, kultivované a poľnohospodárske územia bez intenzívnej údržby, lúky, pláne a vresoviská vo výške do 1200 m n.m., ale v Indii boli hlásené na vhodných územiach až vo výške 2000 m n.m. Tu, v Indii, sa presúvajú alebo migrujú na miesta, kde skončili dažde, aby mohli hniezdiť. Inde nemigrujú pravidelne, len sa príležitostne presúvajú na dlhšie vzdialenosti, občas aj v noci. Živia sa hlavne semenami tráv a iných bylín, drobnými časťami rastlín, malým hmyzom a jeho larvami, zrejme najviac termitmi. Potravu získavajú zberom aj hrabaním.
Je ľahšie ich počuť ako vidieť. Zvyčajne sa zdržujú v pároch alebo malých skupinách v počte šesť alebo sedem jedincov, ojedinele aj niekoľko málo desiatok kusov. Ak sa dostanú do tesnejšej blízkosti, samce sú voči sebe agresívne. Tieto prepelice lietajú málo, radšej sa pohybujú po zemi. Na zemi aj odpočívajú a nocujú. Pri chôdzi sa často prikŕčajú a sledujú okolie.

Samica pri schovávaní sa
v poraste
Foto: © Zdenko Figura

Ak zacítia nebezpečenstvo, pritlačia sa úplne k zemi a vydávajú výstražné vysoko posadené pípavé zvuky. Vtedy je dosť ťažké ich nájsť aj vyplašiť. Rady sa kúpu v piesku alebo prachu. Keď sú páry od seba vzdialené viac a nevidia sa, udržujú medzi sebou kontakt hlasným kikiríkavým jednoslabičným volaním. Pri bežnej komunikácii využívajú viac modifikácií pípavých zvukov. Rýchlejšie aj pomalšie, kratšie aj dlhšie. Samce, ale aj samice, v období toku vydávajú trojslabičné alebo štvorslabičné kikiríkavé "kví-ki-ki". Samec pri tom spustí krídla, natiahne krk dopredu, naježí perie na krku, hlave a volaniu "kví-ki-ki" predchádza krákoravé "kvoooaaaa".

Vajcia prepelice čínskej
a ich variabilita
Foto: © Zdenko Figura

Obdobie rozmnožovania pripadá v rôznych častiach sveta na inú ročnú dobu, väčšinou závisí od skončenia obdobia dažďov. V Austrálii je to od septembra do apríla, v Indii od marca do augusta, v Malajzii od januára do augusta, Na Borneu od novembra do februára, na Lomboku (Malé Sundy) v apríli a podobne. Prepelica čínska je monogamná. Hniezdo na zemi robí samica a vystiela ho suchou trávou. Bežne znáša štyri až sedem, maximálne deväť sivozelených, krémových až červenkastohnedých vajec s hnedým jemným prskaním. Na vajciach sedí sama samica šestnásť až osemnásť dní. Samec pomáha vodiť aj ochraňovať kuriatka a v prípade, že samica chce zasadnúť na novú násadu, preberie starostlivosť o mladé. Kuriatka začínajú lietať v štyroch týždňoch a pohlavnú dospelosť dosahujú v treťom mesiaci.
Prepelica čínska globálne nie je ohrozená. Jej areál výskytu je veľký. Na niektorých miestach však výskyt nie je súvislý a aktuálne stavy nie sú známe zo žiadnych oblastí. Navyše, príležitostné presuny populácií sťažujú odhady stavov. Od roku 2008 je podľa BirdLife klasifikovaná ako málo dotknutý druh (LC) a dva formálne oddelené poddruhy boli opísané ako menej bežné alebo miestne (r. 2009). Nie je zahrnutá v prílohách CITES.

Portrét samca
Foto: © Zdenko Figura

Samec v toku
Foto: © Zdenko Figura

Samec
Foto: © Zdenko Figura

Samec
Foto: © Zdenko Figura

Portrét samice
Foto: © Zdenko Figura

Iný portrét
Foto: © Zdenko Figura

Samica
Foto: © Zdenko Figura

Samica
Foto: © Zdenko Figura

Chovatelia ich chovajú zvyčajne v pároch v klietkach (odporúča sa rozmer 80 x 50 cm) alebo vo väčších voliérach v triách a kvartetách, len zoologické záhrady a podobné inštitúcie vo veľkých ubikáciách vo viacpočetných kŕdľoch. Najprirodzenejší, pre tieto monogamné vtáky, je chov v pároch. Ak sa chovajú alebo prepravujú v nízkej klietke, je potrebné na strop pripevniť molitan, ktorý zabráni zraneniam, keď sa prepelice náhle vyplašia a začnú vyletovať strmo nahor. Samce sú pomerne teritoriálne a so sokmi bojujú o územie. Sú to malé temperamentné prepeličky, ktoré potrebujú dostatok priestoru. V opačnom prípade dochádza k ozobávaniu peria a vážnym zraneniam. Chovatelia zrnožravých exotov si kupujú tieto prepelice ako "upratovaciu čatu" do voliér. Keďže v dospelosti sú tiež prevažne zrnožravé a potravu hľadajú len na zemi, pozbierajú všetko, čo porozsýpali na zem obyvatelia vyšších častí voliér. No a pretože sa zdržujú výhradne na zemi, neobťažujú ostatných lietajúcich obyvateľov. Najčastejšie ich kŕmia prosom, makom, repkou, lesknicou a jemno šrotovaným obilím. Pochádzajú z trópov, preto sa neodporúča teplota pod - 5 stupňov Celzia. Miesto pre hniezdo vyberá zvyčajne samček, hniezdo však buduje samička s príležitostnou pomocou partnera. Je ním plytká priehlbina v zemi skromne vystlatá trávou. Samičky bývajú dobré matky. Spoľahlivo sedia na vajciach, samček sa väčšinou zdržuje na blízku alebo si dokonca sadne na hniezdo k samičke. Mláďatá vodia obidvaja rodičia približne do 4. týždňa života. Asi vo veku 2 týždňov začínajú mladé poletovať. Vo veku dvoch mesiacov sa už podobajú na rodičov. V súčasnosti chované populácie prepelice čínskej prechádzajú procesom domestikácie a chovatelia uvádzajú, že sú schopné niesť celý rok pri vhodnom teplotnom a svetelnom režime v kombinácii s kvalitným bielkovinovým krmivom. Vďaka ich rýchlej reprodukcii a variabilite vzniklo viac mutácií. Napríklad: strieborná, škoricová/plavá, biela, červenoprsá, modrotvárová alebo modrolíca, zlatá-perlová, strakatá a ich kombinácie. Vďaka spomínanej domestikácii môžeme predpokladať vznik ďalších mutácií. V zajatí sa údajne dožívajú 8 - 10 rokov, uvádza sa však aj 13 rokov.

Pár
Foto: © Zdenko Figura

Pár na hniezde
Foto: © Zdenko Figura

Mutačná samica
na hniezde
Foto: © Zdenko Figura

Mutačný samec
Foto: © Zdenko Figura