Monal Impeyovej Lophophorus impejanus  

(Latham, 1970)

Dospelý kohút pri odpočinku v tieni Foto: © Zdenko Figura

Mnoho ľudí považuje monaly za jedny z najkrajšie sfarbených vtákov sveta. Niet divu. Kto ich videl naživo, musí s tým súhlasiť. Ako nevýhodu k ich sfarbeniu im však často vytýkajú ich krátke nohy a zavalitú postavu. Treba si však uvedomiť, že sú to kurotvaré vtáky a ich tvar tela je taký. Tento druh má zo všetkých monalov najzaujímavejší chochol. Pripomína korunku páva korunkatého Pavo cristatus. Veľmi často je nazývaný podľa sfarbenia - lesklý (monal/bažant lesklý, kráľovský lesklý bažant a pod.). Nie je to najšťastnejšia voľba. Aj keď je to jeho najtypickejší znak a na prvýkrát sa to určite javilo ako najlepšie druhové meno, neskôr boli objavené ďalšie druhy lesklých bažantov a toto meno mu už v mnohých krajinách ostalo. Aj z toho dôvodu, že zvyšné druhy neboli všeobecne známe. Nomenklaturisti dávajú prednosť anglickému menu monal Impeyovej, ktoré dostal ako prvé, na počesť manželky pána, ktorý ich ako prvý priviezol do Európy. Teda podobne ako napríklad bažant diamantový Chrysolophus amherstiae - bažant Amherstovej. Ešte sa zvykne používať meno podľa miesta výskytu - m. himalájsky. Areály druhov sa neprekrývajú, preto je exaktné.
Poddruhy sa pri tomto druhu nerozoznávajú, ale zistila sa v prírode určitá variabilita, pretože boli pozorované varianty s rôznym stupňom intenzity lesku na perí a množstva bielej farby na dolnom chrbte. Aj samice môžu byť sýtejšie červenohnedé alebo bledšie sfarbené.
Kohút je kovovolesklý.

Detail lesklého peria monalov

Perie mení svoju farbu podľa uhla svetla. Hlava je zelená s výrazným vztýčiteľným chocholom, podobným korunke páva, perie je však užšie a smeruje dozadu. Vyrastá ako ostatné perie hlavy - horizontálne, ale kostrnka je otočená tak, aby ozdobná časť zástavice bola vertikálne - čiže lepšie viditeľná zboku. Oko je tmavohnedé s modrou neoperenou kožou, obklopujúcou oko úzkym pásom, ktorý sa za okom zužuje. Zobák je tmavorohovinový. Horná zadná časť krku je medená, spodná časť zlatá. Zvyšné perie plášťa je fialové, modré a zelené. Chrbát je biely, býva zakrytý krídlami. Kostrč je však opäť fialovo – modro – zelená. Chvost je škoricovohnedý. Predná časť krku, prsia a brucho sú zamatovočierne s menej intenzívnym leskom. Nohy sú rohovinové s krátkou ostrohou. Sliepka je tmavohnedá so svetlohnedou, akoby „čipkovou“ kresbou.

Dospelý samec monala Impeyovej Foto: © Zdenko Figura

Okružie oka je podobné ako pri kohútovi, ale je svetlejšie. Dozadu smerujúci chochol je malý. Zobák a nohy sú rohovinové. Biela farba na brade zasahuje až na krk a za ušnicu a naznačuje tak obojok. Tiež okolie tmavšie hnedého chvosta s bielym ukončením je biele. Kuriatka sú hnedoškvrnité s tmavými zobáčikmi a svetlejším bruchom. Mladé sú podobné sliepke, kohúty sú väčšie.
Samec meria asi 70 cm a váži 2 - 2,4 kg. Samica meria asi 60 cm a váži 1,8 - 2 kg.
Monal Impejovej sa vyskytuje v Himalájach. Hlavne v zalesnených častiach od Afganistanu cez Pakistan, Indiu, Nepál, Bhután až do Tibetu a Mjanmarska. Vyhľadáva ihličnaté a zmiešané lesy s rododendronovým, bambusovým a iným krovinatým podrastom, brezové porasty, riedke dubové lesy až kosodreviny a alpínske lúky v horských oblastiach od 2000 – 5000 m n. m. V zime zostupuje na nižšie stanovištia. Najmä v prípade, keď napadne väčšie množstvo snehu.
Zdržuje sa prevažne v malých skupinách v počte 3 – 4 kusy. Údajne jeden kohút a 2 – 3 sliepky, ale boli pozorovaní aj v pároch. V zimnom období tvoria kohúty pánske spoločenstvá a sliepky sa zdržujú v kŕdli s mladými vtákmi. Údajne nie je veľmi ostražitý. Pri náhlom vyrušení väčšinou vzlieta. Kŕmi sa hlavne cez deň. Potrava sa skladá zo semien, bobúľ, výhonkov, korienkov, trávy, hmyzu a červov. Vtáky kopú svojimi zobákmi v pôde a vyhrabávajú tak korisť. V zime často takto vykopávajú svoju potravu spod snehu. Dokážu kopať celé hodiny.

Vajce Foto: © Zdenko Figura	Vajcia Foto: © Zdenko Figura

Počas obdobia rozmnožovania sa samec ozýva hlasným vysokým dvojhlasným pískaním. Podobne sa ozýva aj samica. Dvojslabičné pískanie môže byť popretkávané kratšími tómni. Hniezdne obdobie trvá od apríla do júna. Samec v toku dvíha a rozťahuje chvost, hlboko sa ukláňa a predvádza svoje lesklé perie. Sliepka robí plytké hniezdo pod kríkom alebo kmeňom a prípadne ho vystelie ihličím, trávou, lístím, perím a pod. Znáša 4 – 6 žltokrémových alebo ružovokrémových jemne červenohnedo škvrnitých vajec. Na znáške sedí 28 – 29 dní.
Pohlavne dospievajú a

Dospelá samica Foto: © Zdenko Figura

vyfarbujú sa v druhom roku. Ročným samcom väčšinou narastie niekoľko čiernych pier, niekedy s leskom, na brade alebo predných partiách tela. V zajatí začínajú samice znášať väčšinou v druhom roku, ale samce sú plodné skôr v treťom. Aj keď sa ornitológovia nezhodli na tom, či sú monogamné alebo polygamné, v chovoch uprednostňujú páry, len zriedka ich držia v triách. Aj literatúra odporúča chov v pároch, pretože kohút pomáha s odchovom mláďat. Ale aj v prírode boli pozorované aj párové aj bigamné alebo polygamné spolužitia. V zajatí znášajú 4 - 8 vajec. Inkubujú sa 28 dní. Samice údajne nesedia spoľahlivo, preto sa odporúča kvočka. Kuriatka sú do 1. roka náchylné na choroby, preto ich často odchovávajú na roštoch alebo v suchých odchovniach a odporúčajú dostatok priestoru. Kŕmia ich hlavne zeleným krmivom, potom zrnom a granulami.

Dospelá samica Foto: © Zdenko Figura

Keďže v prírode sa živia pomocou svojich mohutných zobákov - vykopávajú korienky, hľuzy, červy, hmyz, zrejme bude pre ne najlepšie podávať aj koreňovú a inú hľuznatú zeleninu a v období rozmnožovania hmyz alebo bielkovinové granuly pre nosnice. Zo spomínaného dôvodu im prerastajú skôr zobáky ako pazúry. Pomôžu väčšie kamene, umiestnené vo voliére alebo časť umožňujúca kopanie. Inak vyžadujú, ako iné vysokohorské bažanty, väčšiu (okolo 40 m²), suchú, v lete zatienenú voliéru. Odporúča sa ľahká, piesočnatá pôda, ktorá dobre prepúšťa vodu a netvorí sa blato. Inak budú monaly v blate kopať a je riziko, že sa im nalepí na zobák a dostane sa do očí, čo môže spôsobiť infekcie a vyžadovať si ošetrovanie. Keďže ničia koreňové systémy, vo voliére vydržia pravdepodobne len väčšia kríky a stromčeky, ak sa nepoužíva žiadna ochrana porastu. Sú vysokohorskými druhmi a preto vydržia aj kruté mrazy, no neznášajú letné horúčavy a ostré slnečné svetlo, ktoré tiež spôsobuje blednutie farby peria. Hlasno sa ozývajú. Stavy v zajatí sú dobré. V chovoch sú najpočetnejšie zo všetkých monalov. Aj keď majú určité požiadavky, všeobecne sa odporúčajú aj pre začiatočníkov. V prírode sa monal Impejovej yskytuje bežne a miestami hojne, no zaznamenalo sa sužovanie nadmerným lovom a ničením podrastov v jeho areáli výskytu. Napriek tomu, že jeho stavy klesajú a je zahrnutý v prílohe CITES I, nie je považovaný za ohrozeného (LC).

Rozprestretý chvost samca Foto: © Zdenko Figura	Rozprestretý chvost samice Foto: © Zdenko Figura	Portrét samca Foto: © Zdenko Figura

Všetky druhy rodu Lophophorus:

© Deno 2005 - 2012