|
Ular himalájsky
Tetraogallus himalayensis
|
 |
|
Dospelý ular himalájsky
|
Mohutný vysokohorský vták. Jeho operenie je z diaľky maskujúce, ale z blízka budí obdiv.
Je prevažne sivý a biely s hnedými a čiernymi znakmi. Hlava je sivá od čela po temeno a na lícach. Od líc na bočný krk sa sivá
mení na bielu a biela je aj brada až po horný krk. Tieto biele pásy sú ohraničené červenohnedou farbou. Tmavohnedé oko
obkolesuje jasnožltá koža. Dolný krk a hrvoľ sú sivé, svetlejšie vpredu. Perie na hrvoli má tmavší základ s jemným čiernym
bodkovaním pred svetlým ukončením pera. Perie plášťa je jemno tmavosivo vlnkované. Perá majú škoricovohnedé až červenohnedé znaky.
Dolné prsia a slabiny sú bledosivé s dúhovou kresbou na perách - prechod od hnedej cez sivú až po bielu, ktorá spôsobuje
efekt dúhových pásov smerom do strán. Podchvostové krovky sú biele. Zobák je tmavosivý a nohy žlté. Obidve pohlavia sú
sfarbené podobne, ale samica je menšia a nemá ostrohy. Mláďa je na plášti viac hnedé a na prsiach a bruchu viac biele.
Tvorí aspoň štyri poddruhy, pretože jeho areál výskytu nie je celistvý. Vyskytuje sa v Číne, Nepále, Afganistane, Pakistane
a severne až do Kazachstanu. Bol vysadený v USA.
Zdržiava sa prevažne v malých skupinách a dáva prednosť otvorenej vysokohorskej krajine nad hranicou lesa ale pod hranicou
snehu vo výške 4000 - 5000 m n.m. V prípade veľmi krutých zím zostupuje do výšky okolo 2400 m n.m. V prípade, že hrozí nebezpečenstvo
spúšťa sa zo svahu a zachraňuje sa letom. Späť sa vracia väčšinou pešo. Aj pri hľadaní potravy kráča a preskakuje po skalách.
Kŕmi sa trávou a inými horskými bylinami, pukmi a výhonkami, plodmi a v lete v období rozmnožovania zrejme aj hmyzom,
červami alebo aj malými stavovcami. Toto obdobie trvá zvyčajne od apríla do júna. Hniezdo býva skryté pod skalou
alebo kríkom. Znáška má zvyčajne 5 - 12 sivoolivových alebo sivohnedých vajec s červenohnedými bodkami. Sedí na nich len samica
asi 28 dní. Samec sa zdržuje nablízku a pri hroziacom nebezpečenstve varuje samicu výstražným pískaním.
Má veľký areál výskytu a stav populácií je stabilný, preto nie je považovaný za ohrozeného (LC).
Čiľ piesočný
Ammoperdix heyi
(Temminck, 1825)
 |
|
Samec čiľa piesočného
|
V západnom svete je nazývaný aj piesočnou, arabskou alebo Heyovou jarabicou. Dokáže sa neuveriteľne rýchlo pohybovať
v skalnatých púštiach typickým "jarabičím" spôsobom: rýchlym behom a pravidelným prikrčovaním sa.
Samec má sivú hlavu
s nevýrazným bielym pásom okolo nozdier a ostro ohraničenou bielou lícnou škvrnou za okom. Smerom ku chvostu sa sivá mení
na pieskovohnedú. Od dolných pŕs do bokov sa ťahajú "dúhové" pásy
pier s kresbou postupného prechodu farieb od čiernej bočnej strany cez hnedý stred pera až po bielu druhú stranu. Koniec
tela a chvost sú jemne bieločierno pásikované. Samica je celkovo matnejšia s menej výraznou lícnou škvrnou aj pásmi na prsiach
a bokoch. Obidve pohlavia majú žltý zobák a nohy a žltohnedú dúhovku oka.
Vyskytuje sa na východnom pobreží Egypta
a Sudánu, ďalej na západnej polovici Arabského polostrova a jeho južnom a juhovýchodnom pobreží. Areál výskytu nie je celistvý
a vytvorili sa štyri poddruhy. Meria 22 - 25 cm. Samica je menšia. Je to typický jarabicorodý zavalitý vták na krátkych nohách.
Nebezpečenstvu sa radšej vyhýba útekom. Keď už vzlietne, je to na krátku vzdialenosť. Ozýva sa opakovaným volaním kuá-kuá-kuá.
Do veľmi skromne vystlatého hniezda znáša 5 - 7 vajec. Živí sa semenami a hmyzom.
Presné stavy jeho populácií sa nikdy neskúmali, ale vzhľadom na pomerne veľký areál výskytu a jeho bežný výskyt po celom
areáli nie je považovaný za ohrozeného (LC).
Kuropta červená
Alectoris rufa
(Linnaeus, 1758)
Kuropta červená patrí so svojimi príbuznými, ďalšími šiestimi druhmi rodu Alectoris, k pomerne pestrým jarabicorodým vtákom s červenými
nohami a zobákmi. Volajú ju aj červenonohá jarabica alebo francúzska jarabica.
Kuropta červená
Kuriatko kuropty červenej
Perie hlavy je sivé, na temene hnedé. Tvár a predný krk sú krémovobiele, obrúbené hrubým čiernym pásom, ktorý prechádza cez oko
a končí v čevenom nadnozdrí. Červená je aj koža v okolí oka a zobák. Dúhovka oka je hnedá. Ponad oko prechádza opäť krémovohnedý
pásik. Plášť je pieskovohnedý na dolnom krku a smerom k chvostu sa mení na sivú. Dolný krk je sivočierno strakatý. Modrosivá
farba pŕs pokračuje štvorfarebnou pásikavou kresbou na slabiny. Jednotlivé perá sú pásikavé čiernou, hnedou, sivou a bielou.
Dolné prsia, brucho a spodok chvosta sú jemno škoricovohnedé. Samica je viac hnedostrakatá a opísané kresby a vzory sú matnejšie. Tvorí tri poddruhy.
Foto: © Lubomir Hlásek -
www.hlasek.com
Vyskytuje sa v severozápadnom Taliansku, vo Francúzsku a na Pyrenejskom polostrove. Bola vysadená na Britských ostrovoch
ako poľovný druh a na tento účel sa využíva aj v iných častiach sveta, ale hlavne v Európe. Je veľká asi ako naša
jarabica poľná, obidve pohlavia vážia okolo 0,5 kg.
Biológia je podobná ostatným
jarabiciam. Hniezdi na zemi, zdržuje sa v rodinných skupinách. Nemigruje. Jej areál výskytu je veľký a je bežná na po celom
areáli, preto nie je ohrozená (LC).
Foto: © Josef Hlásek -
www.hlasek.com
Frankolín tmavý
Francolinus francolinus
(Linnaeus, 1766)
1.jpg) |
|
Samec frankolína tmavého Francolinus francolinus
|
Meria 33 - 36 cm a váži okolo 0,45 kg. Pekne kontrastne sfarbený druh frankolínov, ktorý sa vyskytuje prerušovane od južnej Európy cez blízky východ až do juhovýchodnej Ázie. Vytvára 6 poddruhov. Uprednostňuje krovinaté alebo trávnaté oblasti. Aj keď ho možno nájsť na okrajoch lesov, lesným porastom sa vyhýba. Dosť často ho vídať pri poliach s väčšími plodinami a aj v hustejšej vegetácii hlavne popri vode. V nebezpečenstve radše uniká po zemi nezpozorovaný a iba v nevyhnutných prípadoch vzlieta typickým "bažantím" letom. Často sa ozýva hlasným hvízdavým volaním z vyvýšených miest, najčastejšie na skale. Potravu hľadá na zemi. Sú to najmä semená, hmyz, plody a podobne. Samica znáša 10 až 14 vajec, na ktorých sedí 18 - 19 dní. Presné stavy tohto druhu neboli zisťované, ale populácia sa zdá byť stabilná. Z tohto dôvodu a aj preto, že má veľký areál výskytu, nie je považovaný za ohrozeného (LC).
Frankolínec žltohrdlý
Francolinus leucoscepus
(Gray, 1867)
.jpg) |
|
Frankolínec žltohrdlý Francolinus leucoscepus
|
Meria 33 - 36 cm. Vyskytuje sa v Džibutsku, Eritrei, Etiópii, Keni, Somálsku, Sudáne, Tanzánii a Ugande. Počas letu je vidieť bledé základy ručných letiek. Za súmraku sa ozýva škrípavým "gruaaaaark". Vídať ho v pároch alebo malých kŕdlikoch. Je veľmi dôverčivý. Obľubuje biotopy, ktoré nie sú celkom otvorené. Jeho taxonomický stav nie je celkom jasný, pretože je niekedy zaraďovaný do superdruhu s frankolíncom červenohrdlým a Swainsonovým. Inokedy je uvádzaný ako samostatný druh s niekoľkými poddruhmi. Presné stavy sa nezisťovali, ale je jedným z najviac videných druhov frankolínov. Aj keď na niektorých miestach lokálne vymizol, stále je celkom bežným (LC). Medzi hlavné hrozby patrí lov a poľnohospodárske aktivity, aj keď sa zjavne dokáže prispôsobiť aj kultúrnej krajine.
Frankolín čepcový
Francolinus sephaena
(Smith, 1836)
1.jpg) |
|
Frankolín čepcový Francolinus sephaena
|
Vskytuje sa v Angole, Botswane, Konžskej demokratickej republike, Etiópii, Keni, Somálsku, Malawi, Mozambiku, Namíbii, Sudáne, Svazijsku, Tanzánii, Ugande, Zambii, Zimbabwe a Juhoafrickej republike. Rozlišuje sa 5 poddruhov. Vyhovujú mu tŕnisté krovinaté porasty a okraje lesov. Podstatnú časť jeho potravy tvoria termity, iný hmyz a semená. Pri vyrušení rýchlo uteká do porastu so zdvihnutou hlavou a chvostom. Hniezdom je priehlbinka v zemi, obkolesená trávou a lístím. Znáša 4 - 9 vajec, ktoré inkubuje 19 dní. Globálne stavy neboli zisťované, ale podľa zjavnej hojnosti sa zdá byť jeho populácia stabilná. Vzhľadom na tento fakt a vzhľadom na jeho rozsiahly areál výskytu nie je považovaný za ohrozeného (LC).
 |
|
Frankolín čepcový s mláďatami
|
Frankolínec krikľavý
Francolinus natalensis
Smith, 1834
.jpg) |
|
Frankolínec krikľavý Francolinus natalensis
|
Meria 34 cm a váži 0,41 kg. Vyskytuje sa v Botswane, Mozambiku, Svazijsku, Zambii, Zimbabwe a v Juhoafrickej republike. Taxonomický stav nie je jednoznačný a niekedy je radený ako superdruh s frankolíncom lupienkatým Francolinus hildebrandti. Obľubuje suché lesy. Do hniezda v tráve znáša zvyčajne 6 krémových vajec. Jeho globálne stavy neboli zisťované, ale nevykazuje pokles, preto nie je klasifikovaný ako ohrozený druh (LC).
Frankolínec červenohrdlý
Francolinus afer
(Müller, 1776)
.jpg) |
|
Frankolínec červenohrdlý Francolinus afer
|
Meria okolo 25 - 38 cm. Samec a samica sú rovnako sfarbení. Vyhľadáva trávnaté miesta s vysokými krovinami vo výške do 2300 m n. m. Vyskytuje sa južne od rovníka. Tvorí 7 poddruhov. Zaraďujú ho však aj ako superdruh s ďalšími tromi druhmi frankolínov. Rád sa zdržuje v blízkosti vody. Je to plachý druh. Cez rok žije v malých skupinách do 10 jedincov. V období rozmnožovania si páry obhajujú svoje hniezdne teritóriá. Samica si robí hniezdo pod krom na zemi a vystiela ho trávou. Znáša doň 3 - 10 svetlohnedých vajec s tmavšími škvrnami. Na znáške sedí samica 25 až 26 dní. Samec sa zdržuje v okolí hniezda. Mláďatá vodia obidvaja rodičia. Potravu tvoria rôzne semená, výhonky, korienky, hmyz a jeho larvy. Hradujú väčšinou v hustom kroví, buď na zemi alebo na kríku. K ich prirodzeným nepriateľom patria dravé vtáky, pozemné šelmy a veľké hady.
Frankolínec Swainsonov
Francolinus swainsonii
(Smith, 1836)
.jpg) |
|
Frankolínec Swainsonov Francolinus swainsonii
|
Meria 34 - 39 cm. Vyskytuje sa v Botswane, Angole, Namíbii, Juhoafrickej republike, Lesothe, Malawi, Svazijsku, Mozambiku, Zimbabwe, Zambii. Tvorí dva poddruhy, niekedy je zaraďovaný ako superdruh s ďalšími tromi najviac podobnými druhmi frankolínov. Často sa ozýva opakovaným krákavým volaním "krraa-kraa", keď sedí na konári alebo termitisku. Je veľmi plachý a aktívny skôr za súmraku. Obľubuje poľnohospodársku krajinu alebo okraje lesov, kde nie je príliš hustý podrast. Globálne stavy neboli zisťované, ale druh je hlásený ako celkovo bežný až hojný, preto sa populácia javí byť stabilná a nie je teda klasifikovaný ako ohrozený (LC).
Rulrul korunkatý
Rollulus rouloul
(Scopoli, 1786)
.jpg) |
|
Samica rulrula korunkatého Rollulus rouloul
|
Meria 25 až 27 cm a váži 200 - 230 g. Má výraznú pohlavnú dvojtvárnosť. Samice sú prevažne zelené bez chochola a samce sú
modré so štetinovým hustým chocholom, červenou tvárou a bielym čelom. Vyskytuje sa
|
DOMOV | TAXONÓMIA | VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA | CHOV | LITERATÚRA | PÔVODNÉ DRUHY | OCHRANA A ZÁKONY | ODKAZY | NOVINKY | INZERCIA |
© Deno 2005 - 2016
