|
Hoko žltozobý Crax daubentoni
Gray, 1867
Meria 85 až takmer 95 cm. Samica sa odlišuje od samca len tým, že nemá také výrazné a sýtožlto
sfarbené laloky na zobáku (ozobie má tmavé). Inak je sfarbená takmer identicky, vrátane bieleho brucha a spodných
chvostových kroviek. Je to jediný druh pravých hokov s takým nevýrazným dimorfizmom.
 |
|
Hoko žltozobý Crax daubentoni
Samec je typický najvýraznejšími žltými lalokmi na zobáku zo všetkých hokov rodu Crax.
Foto: © Ondřej Prosický -
naturephoto.cz
|
Vyskytuje sa hlavne v galériových lesoch pozdĺž riek, ale aj v opadavých a stálezelených lesoch v severnej Venezuele a
priľahlej Kolumbii vo výške 500 až 1500 m n. m. Zdržuje sa v malých rodinných skupinách, ktoré sa v období sucha
môžu rozrásť až na dvadsaťpäť jedincov. Potravu si hľadá a zdržuje sa hlavne na zemi. Rád vylietava do korún stromov.
Hlavne keď sa cíti byť ohrozený. Samec máva viac samíc a tie znášajú do hniezda na stromoch jedno až tri vajcia.
Je zaradený do prílohy CITES III, inak nie je globálne považovaný za bezprostredne ohrozeného (NT). Hlavné hrozby spočívajú v
rozširovaní poľnohospodárskej činnosti do lesov a tým trieštenie a zmenšovanie areálu výskytu a tiež v love.
Hoko kučeravý Crax fasciolata
Spix, 1825
Ďalší z pravých hokov. Volajú ho aj holotvári hoko, pretože z hokov rodu Crax má
najväčšiu holú kožu na tvári. Tvorí tri poddruhy. Samec je sfarbený ako samce ostatných pravých hokov a kožu na zobáku má žltú.
Samica má čiernu hlavu, ale perie plášťa je matnočierne, prekreslené
úzkymi bielymi priečnymi pruhmi. Dolné partie tela má jemne škoricovohnedé a žltú farbu na koreni zobáka len naznačenú.
Perá chochola sú biele s čiernymi koncami.
 |
|
Hoko kučeravý, samec Crax fasciolata
Foto: © Ondřej Prosický -
naturephoto.cz
|
 |
|
Hoko kučeravý, samec pri pití
Foto: © Ondřej Prosický -
naturephoto.cz
|
Hoko kučeravý sa vyskytuje v subtropických a tropických suchých a vlhkých lesoch v strednej a južnej Brazílii, Paraguaji,
východnej Bolívii a severovýchodnej Argentíne. Kvôli odlesňovaniu a lovu jeho stavy výrazne poklesli, preto je od roku
2014 klasifikovaný ako zraniteľný druh (VU).
Tento pravý hoko sa líši od predchádzajúcich iba tým, že má na hornej čeľusti žltú kožu
zväčšenú do veľkého hrbu. Preto má také slovenské druhové meno. Inak ho volajú skôr veľký hoko, pretože samce bežne dosahujú
veľkosť nad 90 cm a 4,5 kg. Samice sú menšie. Tvorí dva poddruhy.
 |
|
Hoko hrbozobý Crax rubra, portrét samca
Foto: © Jan Ševčík -
naturfoto.cz
|
Vyskytuje sa hlavne vo vlhkých stálezelených lesoch, mangrovových porastoch, prípadne v suchých sezónnych lesoch
v stredných nadmorských výškach v strednej Amerike od východného Mexika až po západnú Kolumbiu a západný Ekvádor.
Potravu si hľadá v lesoch hlavne na zemi. Zbiera semená, ovocie, plody, ako aj hmyz a malé stavovce.
Najčastejšie sa pohybuje v pároch alebo malých rodinných skupinách, pretože je monogamný. V prípade nebezpečenstva sa radšej
skrýva v poraste, ale bezpečne sa cíti aj na stromoch. Ako množstvo iných druhov, sužuje ho úbytok vhodných biotopov a lov.
Našťastie má veľký areál výskytu a nachádzajú sa v ňom aj niektoré chránené oblasti a parky. Je klasifikovaný ako
zraniteľný (VU), CITES II.
Morkovec čierny Chamaepetes unicolor
Salvin, 1867
Meria 64 cm. Je celý lesklo čierny, len dolné partie sú matnejšie so sadzovým nádychom
alebo lemovaním. Nohy má koralovo červené s čiernymi pazúrmi. Mladé jedince sú viac sadzovo čierne.
 |
|
Morkovec čierny Chamaepetes unicolor.
Foto: © Luboš Mráz -
naturfoto.cz
|
Vyskytuje sa v pohoriach Panamy a západnej Kostariky. Obľubuje oblačné lesy s roklinami a zrázmi vo výškach od 900 do 2250 m
n. m. Jeho biológia je málo preskúmaná. Znáša 2 až 3 vajcia. Mláďatá rôzneho veku boli pozorované v rozličnej ročnej dobe.
Presné stavy populácií nie sú známe, ale všeobecne sa označuje miestami za celkom bežného. Je však sužovaný degradáciou a
zmenšovaním biotopov. Ďalším veľkým problémom je lov pre obživu. V chránených oblastiach sa pravdepodobne tieto problémy
zredukovali, preto je klasifikovaný len ako takmer ohrozený (NT). Ak sa však dokáže, že inde sú hrozby závažné, bude druh
preklasifikovaný do vyššej kategórie ohrozenia.
Šuan chocholatý Penelope purpurascens
Wagler, 1830
Meria asi 86 cm a váži okolo 1,7 kg. Tvorí tri poddruhy. Žije v skupinách 6 - 12 členov.
Pohlavný dimorfizmus je nevýrazný. Je to hlučný vták. Ozýva sa viacerými volaniami, zvyčajne na úsvite. Vyskytuje sa v
listnatých lesoch nížin do výšky 1850 m n.m. od južného Mexika južne až do západného Ekvádoru a južnej Venezuely.
 |
|
Šuan chocholatý Penelope purpurascens
pri rozrušení dvíha bohatý chochol.
Foto: © Ondřej Prosický -
naturephoto.cz
|
 |
|
Šuan chocholatý Penelope purpurascens, portrét
Foto: © Ondřej Prosický -
naturephoto.cz
|
Hniezdi na stromoch. Hniezdo je pevné, postavené z konárikov a vystlaté lístím. Samica znáša 2 až 3 vajcia s drsnou bielou
škrupinou a sama ich vysedí. Živí sa najviac ovocím a listami. Hlavne na stromoch. Zo stromu na strom prelietava,
po krátkom mávaní krídlami, plachtením. V Červenej knihe je vedený medzi najmenej dotknutými druhmi (LC) a v zoznamoch
CITES v III. prílohe.
Meria 56 cm a dosahuje hmotnosť 0,65 kg. Žije v tropických a subtropických húštinách
na pláňach od južného Texasu po severnú Kostariku. Pohlavná dvojtvárnosť je slabo vyvinutá. Obidve pohlavia sú prevažne
olivovohnedé so sivou hlavou, krémovými prsiami, hrdzavým bruchom a na konci chvosta so zelenkastým leskom majú krémovobiely
pás.
 |
|
Šuan plodožravý Ortalis vetula
Foto: © Ondřej Prosický -
naturephoto.cz
|
Vyskytuje sa v skupinách do pätnásť jedincov aj v suchých aj vo vlhkých lesoch, hlavne tam, kde je vegetácia premiešaná kríkmi
a trávnatými porastami. Je plachý a rád uniká do spleti hustej vegetácie po zemi alebo cez ňu prelieta. Potravu si hľadá aj na
zemi aj na stromoch. Sú to prevažne plody, listy, kvety a semená. Niekedy sa odváži aj do kultúrnych porastov. Volanie je hlučné.
Hlavne ráno a večer. Znie ako "ča-ča-la(u)-ka". Podľa toho sa mu (väčšine druhov rodu Ortalis) v niekoľkých jazykoch hovorí
"čačalaka". Najčastejšie sa ozve iba jeden vták, ale potom sa k nemu pridávajú aj ostatné a vzniká zborové volanie, ktoré môže
trvať aj niekoľko minút. Ozýva sa aj pískaním, rapotaním a inými väčšinou dráždivými hlasnými zvukmi. Obdobie
rozmnožovania sa začína s príchodom
obdobia dažďov. V hustej vegetácii si stavia hniezdo z hrubších rastlín a vystelie ho listami. Doň znesie 2 až 4 vajcia s drsnou
krémovobielou škrupinou. Tvorí aspoň štyri poddruhy a kvôli podobnosti sa často v taxonómii vyskytovali zámeny dokonca s inými
druhmi. Nie je považovaný za globálne ohrozeného (LC) a v zoznamoch CITES je vedený v III. prílohe.
Šuan sivohlavý Ortalis cinereiceps
Gray, 1867
Dorastá do dĺžky 51 cm a váži okolo 0,5 kg. Je prevažne hnedý a sivý. Dolné
partie tela sú svetlejšie. Ručné letky má okrovohnedé a na konci chvosta je svetlejší sivohnedý pás. Je to podobné sfarbenie
ako má šuan hnedokrídly Ortalis vetula, s ktorým sa dá ľahko pomýliť, ale šuan sivohlavý nemá dolné partie hrdzavohnedé,
ani krémové spodné prsia a lem na chvoste nie je taký svetlý. Navyše je menší.
 |
|
Šuan sivohlavý Ortalis cinereiceps
v skupine
Toto je typický pohľad na príslušníkov čeľade hokovitých.
Foto: © Luboš Mráz -
naturfoto.cz
|
 |
|
Šuan sivohlavý Ortalis cinereiceps, portrét
Foto: © Luboš Mráz -
naturfoto.cz
|
Vyskytuje sa zvyčajne v skupinách 6 - 12 jedincov v nížinných lesoch východného Hondurasu až severozápadnej Kolumbie.
Obľubuje porasty s prečnievajúcimi stromami.
Často sa prechádza pozdĺž konárov a hľadá ovocie a bobule, podobne ako iné hokovité. Na zem zostupuje len výnimočne.
Presúva sa tiež typickým plachtením.
Hniezdo si buduje na stromoch 1 až 3 metre vysoko. Je plytké a čiastočne zakryté viničom. Samica znáša doň 3 až 4 veľké biele
vajcia s drsnou škrupinou. Sedí na nich sama. Tento šuan je, na rozdiel od svojho najpodobnejšieho príbuzného šuana
hnedokrídleho, menej hlučný a nevydáva typické "čačalaka" volanie. Skôr pípa a kráka. Niekedy sa rozoznávajú štyri poddruhy, ale
rozdiely medzi nimi sú malé - ide len o odtieň sfarbenia. Stále je bežný na mnohých miestach
svojho výskytu a preto nie je globálne ohrozený (LC), aj keď existuje určitý tlak spôsobený lovom a zmenami biotopov.
Šuan sivokrký Ortalis canicollis
(Wagler, 1830)
Volajú ho aj čako (čačalaka čako). Tvorí dva poddruhy. Meria okolo 55 cm a váži 0,5
- 0,6 kg. Podobá sa na ostatné druhy rodu Ortalis. Je sfarbený sivohnedo, ale má výraznejšiu holú červenú kožu na tvári
a hrdlový lalok. Samica je menšia a má menší a bledší lalok.
 |
|
Šuan sivokrký Ortalis canicollis
Foto: © Ondřej Prosický -
naturephoto.cz
|
Vyskytuje sa v Argentíne, Bolívii, Brazílii, Paraguaji a Uruguaji. Zdržuje sa v menších aj väčších skupinách do 30 jedincov
a spôsobuje veľa hluku svojím chrapľavým hlasom. Často volá v pároch alebo skupinách z korún stromov. Hluk sa nesie aj do
vzdialenosti dvoch kilometrov. Je veľmi čulý a agresívny. V skupinách nie sú vzácne šarvátky a aj proti dravcom sa dokáže
aktívne brániť. Živí sa hlavne ovocím a plodmi, ale zbiera aj semená, kvety a hmyz. Obľubuje húsenice a larvy.
Potravu si hľadá najmä na strome, len v núdzi zlieta na zem alebo ak nie je podrast príliš hustý.
Semená plodov s tvrdým osemením nestrávi, preto patrí k významným šíriteľom.
Hniezdi v období dažďov od novembra do februára. Hniezdo si stavia na strome vo výške 2,5 - 4 m. Samica znáša
3 - 4 vajcia. Sedí na nich sama 24 dní. Samec sa zdržuje v blízkosti. Po vyliahnutí mladé kŕmia obidvaja rodičia
a mláďatá sa rýchlo osamostatňujú a opúšťajú hniezdo veľmi skoro. Potom ich rodičia len vodia a ukazujú im potravu.
Jeho stavy neboli podrobne skúmané, ale druh je hlásený ako bežný na väčšine jeho rozsiahleho areálu výskytu. Nie je považovaný
za ohrozeného (LC). V miestach jeho výskytu sa však zistili hrozby poklesu početnosti zapríčinené ťažbou dreva, vypaľovaním
a nadmerným spásaním pôvodných biotopov.
Tento morkovec pôsobí tak trochu prehistoricky. Jeho celkové čierne sfarbenie
je spestrené bielym chocholom, bielymi panelmi na štítoch krídel, bielymi pozdĺžnymi prúžkami na perí hrvoľa, hrude a krídel,
jemne modrou kožou na tvári, čiernomodrým hrdlovým lalokom a červenými nohami. Meria 60 - 70 cm. Samec a samica sú rovnakí.
Tvorí dva poddruhy s malými rozdielmi.
 |
|
Morkovec modrohrdlý Pipile cumanensis
Foto: © Ondřej Prosický -
naturephoto.cz
|
Vyskytuje sa v Guajane, Venezuele, Kolumbii, Peru, Brazílii, Bolívii a Paraguaji. Obľubuje vlhké nížinné lesy, ale bol
pozorovaný aj vo výškach nad 2000 m n.m..
Vyhľadáva najmä okraje porastov, teda miesta, kde sa les stretáva s vodnou plochou alebo otvorenou krajinou.
Bežne sa združuje do skupín
o počte do 12 jedincov. Zdržuje sa hlavne na stromoch, kde sa premiestňuje skákaním a krátkymi letmi z konára na konár
a odtrháva kvety, plody a ovocie. Keď sa presúva ponad čistiny, vzlieta s trepotom krídel a potom plachtí. Keď potrebuje
nabrať výšku, opäť chvíľu máva krídlami a znovu plachtí. Ozýva sa prerušovaným stupňujúcim sa pískaním.
Biológia rozmnožovania je málo preskúmaná. Hniezdi v období dažďov.
Znáša 1 - 3 žltkastobiele vajcia. Inkubácia trvá 23 - 25 dní. Hniezdo bolo nájdené v hustej korune stromu.
Má veľký areál výskytu a napriek zaznamenanému poklesu stavov ešte nepatrí medzi ohrozené druhy (LC).
© Deno 2005 - 2016
|
